True Japanese Experience 2/2

ak nerozumieš, prečo nadpis článku končí 2/2, asi by si mal ísť najskôr sem.

V Žaponsku sme sa so Žakom zdržali a vďaka drahému Japan Rail Pass sme precestovali kus kraja za málo času.

Kyōto

Shinkanzen chodí na sekundu presne — čo je viac ako očakávané. V roku 1997 bolo priemerné meškanie rýchlovlakov v Japonsku celých 17 sekúnd (vrátane zemetrasení, výbuchov sopiek a nelegálnych sumo zápasov).

Rušňovodič si to dával, 450km trasu z Tokia sme zvládli za dve a pol hodiny s viac ako leteckými pocitmi.

Vietor nám fúkal priaznivý — panorámy za oknom sa menili každú chvíľu.
Ledva som stihol spravit 3 fotky, už sme vystupovali.

Kyōto bolo hlavným mestom krajiny viac ako 1000 rokov (história Japonska) čo znamená, že sa tu nachádza viac ako 2000 budhistických chrámov a viac ako 2000 krásne oblečených japoniek.

Tieto sa chodievajú do chrámov hlavne fotiť s palicami a kamoškami, nakupovať či hľadať lásku.

Hlavne farebne: Kimoná a Yukaty všetkých farieb a kvetov spojte sa!
Instagram sa sám nenaplní.

Chrámový komplex Kiyomizu-dera sme našli — ako obvykle — úplnou náhodou na Google Maps, pretože bol najbližšie k nášmu superlacnému a výbornému Santiago Guesthouse. Odporúčajú ho 2 z 2 cestujúcich. Ja som si v ňom okrem raňajek vychutnal aj zlomený prst na nohe počas schádzania z postele.

A japonky hľadajúce lásku — ja so zlomeným prstom, ony so zlomeným srdcom. Sme si všetci tak trochu kvit.

V parku preplnenom pekne odetými ľuďmi a upravenými záhradkami sa nám poradilo stráviť zopár hodín v nemom úžase nad krásami tohto kúta sveta.

Žako nehľadajúci ani lásku ani zlomeninu — je výletom veľmi spokojný, čo potvrdzuje výraz na časti tela trčiacej z trička.
Radi vyjadríme svoj názor na toto prekrásne miesto.

Každý návštevník rozumejúci miestnemu písmu a reči sa tu oddáva 100–800 yenovým tradíciam. Lístočkom šťastia, talizmanom a vonným tyčinkám.

Športka? Bingo? Alebo iba falošná lekárska ospravedlnenka do školy? Ťažko povedať.

Niektorým návštevníčkam sa ich želanie z lístku splnilo okamžite — ktorá z nich by netúžila po fotke s európsky vyzerajúcim informatikom v najlepších rokoch? Dámy, rado sa stalo.

Tuna moja na lístok napíšeš Jakub a Budha sa už o ostatné postará.

Nie každému je však Budha naklonený. Napríklad títo dvaja sa s Jakubom fotiť nebudú.

Decká, hlavu hore! Fotka nebude, ale aspoň žijete v Japonsku, takže budete veľa a dlho pracovať.

Za 500 yen sa dá kúpiť dlhovekosť, či nesprávny protipohromný anglický preklad.

K návšteve chrámu neodmysliteľne patrí fénovanie.
Chrám v lese chceš, lebo je tam kľud .. aspoň mimo návštevné hodiny.

Cestou naspäť do mesta prechádzame zlatými uličkami plnými tovaru najpodivnejších farieb a konceptov.

Ako spraviť poetický záber keď je všade milión ľudí? Dvihni foťák a cvakaj iba prvé poschodia.

Na každom rohu vidieť logo kurierskej služby — mačacej mamky, ktorá si v zuboch nesie svoje malé. Logo roka.

Večer prebieha veľmi pohodlne, stačí sa nechať navigovať davom návštevníkov a v prípade únavy z džavotov sa skryť v malých uličkách.

Jedlo v Kyote bola samostatná kapitola. Dá sa najesť v cenových reláciách od 500 yen za komplet menu, príp. od 700 yen za 1 rolku sushi — začneme tým študentskejším. Asi 400 metrov od nášho hostela sa nachádza občerstvenie, ktoré sme pre prostredie, ceny a hygienu nazvali Garáž.

Vyvára v nej jeden usmiaty manželský párik od 6tej rána do nekonečna v noci. Počas trojdňovej návštevy mesta sme sa tam stravovali asi 7x.. pomer cena / výkon bol nesmierny.

Udony, rameny, jedlá výborných chutí za pár drobných. Garáž.
Aj hygiena by si prišla na svoje. Výpary z kotlov smerovali do digestorov čistených za vlády cisára Taishō.

Keďže mesto je veľké, zo záhrad a chrámov za jeden deň moc neubudlo, po raňajkách mieria naše kroky do požičovne bicyklov. Ešte predtým však zistíme, že dvere hostela sú veľmi nebezpečné.

Nemajú rady ľudský dotyk a trápi ich to 🙁

Na bajkoch sa zrazu mesto krásne zmenší. A tak si to smerujeme najskôr ku Kinkaku-ji, ktorý sa tiež volá zlatý chrám, pretože..

Požičané bicykle nás ďalej vedú do Sentō Imperial Palace — na tomto chráme je najzaujímavejší fakt, že má anglického sprievodcu zadarmo. A to je cena, ktorú sme ochotní zaplatiť. Stačí sa prihlásiť na vrátnici u tety, ona si zapíše meno a je to vybavené. O 15:00 sa show môže začať.

Záhrady Imperial Palace sú masívne, asi tak, ako trpezlivosť sprievodkyňe s našimi hlúpymi otázkami.

Jednou zo sekcie hlúpych otázok bola aj tá, prečo v miestnostiach palácov nie je žiaden nábytok. Ono totiž pán cisár býval prísny minimalista, takže keď doobedoval, služobníctvo upratalo riady aj s nábytkom. Geniálne.

V týchto priestoroch sa upratuje aj s nábytkom.

Je samozrejmé, že služobníctvo má nielen vládca, ale aj stromy v záhrade. Tým sa dostáva precízna japonská starostlivosť aj počas obdobia návštev.

Služobníctvo tu rastie na stromoch.

Po zadarmosprievodkyni sme mali ešte zopár minút na vrátenie bajkov, takže Google Maps a What to see in Kyoto, stránka 2.

Dostávame sa k chrámovému komplexu, ktorý bol úplne zastrčený po ceste, ide sa tam kúsok jak k zbernému dvoru.. také trochu ošarpané múry od cesty a za nimi raj na zemi. Dnes so svadobčanmi, ktorým želáme všetko dobré. Smutné na celom chráme je hlavne to, že si nemôžem spomenúť, kde presne sa nachádza a ako sa volá. Hľadajúc ho na mape som rozklikol tri ďaľšie.. Kyoto je PLNÉ chrámov.

Zo série úzkych domov, ázijských elektroulíc a krásneho japonského dizajnu.

Večer nás čaká chôdzovo obdivovací. Architekrúra je top a rovnako tak ja Miso polievka (mimo Garáže)

Drevo + sklo + svetlo + vela priestoru = VL!!
Je v nej všetko. Aj želatina z jo-jo cukríkov.

Posledný deň v Kyote sa učíme, ako sa správne starať o verejnú zeleň.

Navštívime pár obchodov v duchu hesla Only in Japan.

Mačky s vizionárskymi pohľadmi a plnofarebné regále — stav Japonska v roku 2016. Dotiahli to pomerne ďaleko.

A vrhneme sa na návštevu najgýčovejšieho a najviac foteného miesta v meste — Fushimi Inari-taisha.

Nekonečné rady oranžových ďakovných “stĺpov” sa ťahajú celé desiatky minút.

A pán na fotografii nerozumie, prečo je smer návštevy opačný — tzn. že nie je vidno nápisy na stĺopch. Takéto záhady sme tam museli riešiť.

Našťastie sme sa stratili a odbočili na vychádzku bambusovým lesom. Ou jé.

Bambusový les v jeho prirodzenom prostredí.

Po megaprechádzke zaháňame hlad na miestnych trhoch. Ja idem do niečoho na paličke, čo sa už nehýbe. Žako do niečoho, čo sa ešte hýbe. Výsledok je ale rovnaký. V ruke ti ostane papierová tácečka, ktorú nemáš kam zahodiť, pretože Japonci na smetné koše neveria.

A tak chodíš 29 minút so špinavým podnosom a výrazom ako on.

Ono je to všetko vábne, kým zistíš, že najbližší kôš je 8 zastávok metrom.

Posledný večer v Kyote zistíme, že chrám môžeš mať aj v garáži a že sa je neradno dotýkať gejší na uliciach.

Žiadne sprostosti, radšej sa poď pokloniť do garážového chrámu.

Večer ešte porozprávať, kto čo dnes kde nakúpil a môžme ísť spať.

Hej baby v Kauflande sú pomaranče za 140 yen v akcii so selfie palicou!

Kyoto je najkrajšie, najzábavnejšie a najpohodovejšie mesto, aké sme navštívili. Musím priznať, že tak ako som bol v Tokiu nerád, som bol v Kyote rád.


Prvá časť cesty po Japonsku je tu.

Zrejme bude potrebné aj pokračovanie s ďalšími miestami, ktoré sa nám vtesnali do rozvrhu. Takže zas o mesiac či dva 😉