True Japanese Experience 1/2

Keďže do Japonska sa nelieta každý týždeň (pokiaľ sa neživíš ako pilot linky Zurich — Tokyo) a zážitkov si odtiaľ prinesieš, koľko dovolí colná kontrola, ponúkam malý vizuálny náhľad z Tokia.

Let je nekonečne dlhý. Hlavne ponad sibír, tá to však kompenzuje svojou nespútanosťou. Pristánie je bez mrakov, takže prvý a posledný krát za výlet vidno biely posvätný kopec.

Po prílete mi do nosa udrie puch z práve vytepovaných kobercov a privíta televízny štáb — uvítanie na úrovni.

Ooooo chrensooon, a.k.a wasabi na slovenský spôsob

V Tokiu sa na štvorcový kilometer zmestí 8,790 ľudí. Čo na jednej strane znamená, že nikdy nie si sám, na druhej to má za následok menej priestoru pre stavby, kde týchto ľudí umiestniš. Výhľad z hotela (hlavne v okolí Shibuya) potom dopadne takto.

Pani hotelierka ma po striktnom vyzutí, 24 zdvorilostných úklonoch, 1 kreditnej karte a 2 podpisoch vybavuje týmto moderným ovládačom izby.

Ale koho zaujíma hotel — po 20. hodinách cesty nie je nič lepšie ako vyraziť do ulíc. Industriálnu recesiu všade kvalitne cítiť, japonci ale bojujú naplno a v Tokiu sa oddychuje iba v dopravných prostriedkoch — Back to the future zážitok.

Mapa je tu veľmi esenciálna záležitosť a je určená výhradne ľudom, ktorí vedia miestnu reč. Pokiaľ do tohto VIP klubu nepatríš, nezúfaj. Stačí sa tváriť zmäteno, ideálne stáť na jednom mieste a pozerať sa dookola. Behom dvoch minút je pri tebe príslušník, ktorý ťa usmerní a povie ti kam máš ísť, aj keď nevieš, že tam chceš ísť. V Tokiu sa poslúcha.

A ak sa chceš pozrieť na všetkých 34 miliónov ľudí naraz, nezostáva ti nič iné, ako táto vysoká vec. Zaručene z nej uvidíš, čo sa v meste deje.

Tokyo Skytree je podľa wiki druhou najvyššou stavbou dostupnou verejnosti. Hore určite nechceš ísť pešo. Výťah stojí 2000 yenov, čo je zlomok z nákladov na liečbu infarktu, ktorý získaš po vlastnom výstupe.
34 miliónov pracantov, ktorí makajú kam oko dovidí.

Nohami na pevnej zemi zistíš, že chodníky sú podozrivo nízko — cestu a chodca delí biela čiara — úplne dostačujúce.

Vyšklebený Kubo pár (slovom dve) uličiek od radnice.

Budhistická atmosféra kúsok od Tokyo Tower v noci nebudí žiadne strachy. Všetci sú v práci, takže ťa nemá kto okradnúť. Japonsko je superbezpečný kus zeme.

Alebo môže byť absencia ľudí spôsobená tým, že je marec, tma a vonku 3 stupne — nie uplne ideálny čas na rodinný piknik.

Ráno si treba privstať a ešte pred prednáškami ísť pozrieť šintoistov a ich mačence, žijúce v malej záhradke medzi betónovými monkami.. teda monštrami.

Na drievkach nájdeš napísané kadečo. Toto je možno recept na kvalitný bravčový udon, možno návod na opravu umývadla. Znalosť jazyka pomáha.

Prechádzaním uličkami zisťujem, že mesto je podozrivo tiché. Aj napriek kvantu dopravy, miliónom ľudí a po niekoľkých dňoch prichádzam na príčiny. Ak by každý človek tu žijúci vydával prebytočné hluky, bolo by tu nežiteľne. Takže všetci idálne potichu, tiché elektroautá (prípadne start-stop na semafóroch), čudesne tichý asfalt, veľa veľa bicyklov, ktoré balancujú po chodníkoch s veľmi nepredvídateľnými manévrami. Rovnako tak kuriéri tlačiaci svoj každodenný kríž majú kolieska svojho vozíčka dokonale premazané, aby im to celý deň nehrčalo pod rukami. Maximálna ohľaduplnosť. Metro je, samozrejme, svätyňa tichosti.

Tokio je na hlavných uliciach veľmi európske, v bočných už letmým pohľadom na stĺp zbadáš áziu.

Po troch dňoch za mnou prichádza Jakub a keďže on to tu ešte nevidel, beriem ho na sockovýlet — 45. poschodie radnice je dostupné výťahom za 3 úklony ostrahe úplne zadarmo.

Výhľad za nula yenov? Takúto ponuku radi akceptujeme.
Bielu vec s uharkovito vykrojeným oknom pracovne nazývame Pekný mrakodrap.

Panoráma Tokia je super, z každého vyhliadkového bodu vyzerá úplne inak, ale vždy siaha pokiaľ oko dovidí.

Miestne pivo a sushi v sáčku — adekvátna chuť za adekvátne peniaze.

A keďže sa zvečerieva, je čas zbehnúť na miestny ramen. Google Maps > Ramen > hodnotenie nad 4.5 max 3 ulice pešo nás privádza do veľmi garážovitého priestoru, kde sa — ako to býva v krajine dobrým zvykom — čaká fronta na jedlo. Po jej vystátí nahádžeš peniaze do automatu, lístok z neho podáš kuchárovi (hygiena 4000)a postavíš sa za človeka, ktorý sŕka jedlo do seba pomocou paličiek povedzme nechutným spôbom. Jedlo samo o sebe je lahoda. Keďže sme na výlete, berieme si deluxe set s vajcom.


Náš výlet je organizovaný 30 minút dopredu (čo má svoje nevýhody, ale aj nesporné výhody ako prisposobenie počasiu a adekvátna dávka spontánnosti) pomotali sme sa po meste a vydali sa na návštevu technického múzea.

Pagody v sebe ukrývajú priestranné modlitebne — jeden by povedal, že aké zlaté.

Zatiaľ čo sa Jakub hral hru budúcnosti vo veľkej bielej.. veci, ja som si vyskúšal simuláciu jazdy na bicykli nielen po rovnike, ale aj do kopca! A následne som sa nič nedozvedel od roboticky sa kimácajúcej asistentky za sklom. Návšteva bola veľmi poučná.

Výťah s obsulhou patrí k tým väčším. Pánovi ukážeš na prstoch kam chceš ísť a on ochotne s úklonom stlačí príslušné tlačitko. Nádhera.

Po múzeu naše kroky smerovali k cisárskému palácu. Nešli sme predsa taký kus aby sme sa nepozreli, ako býva miestny vládca. Tu sa už Jakub neudržal, zapol svoj turistický mód a fotil ako šialený.

Niekoľko stovák metrov od vládcu krajiny zaznela veta: “To je šleha, jdu fotit”

Po hodine chôdze k palácu sme prišli na miesto, kam prúdili zástupy turistov a kde sa taktiež otáčali a odchádzali preč. Ja toto miesto nazývam Miesto Osvietenia — posvätné miesto v parku, kde som si uvedomil, že do palácu nás ako turistov nepustia. Záhrady pri parku sú však miestom plným pokoja a kľudu.

Cestou zo záhrad omylom nelegálne vstúpiš na rybí festival, plný smradu a ľudí. Ono.. spôsob, akým sme sa tam ocitli, je pomerne jednoduchý. Stačí do festivalového areálu vstúpiť časťou, ktorá nie je oplotená. Až pri odchode sme si všimli niekoľkokilometrovej rady čakajúcich.

Čo je Octavia v ČR, Passat v Nemecku, škaredý Peugeot vo Francúzsku.. to je táto oranžová beštia tu. Das auto.

Cestou mestom stretáme japonský stavebný minimal

A tak nás hlad a náhoda prinesú do reštaurácie, kde sa veta

Som hladný, že by som zjedol aj koňa.

stáva realitou. A nie hocakého — poprosíme si ho surového s trochou chrenu a cesnakom. Dobrú chuť.

Večer si ešte spravíme malú návštevu chrámov v časti Asakusa, kde sa dá kúpiť absolútne všetko.

Prípravy na nočnú šichtu

Ak som si v Japonsku niečo fakt obľúbil, tak je to minimalizmus a čisté, nádherne nasvietené drevenné interiéry. Vážne top, nie je ich tu veľa, ale tie čo sú, stoja zato.

Je libo lucerničku?

Nedeľu trávime v múzeu inovácii — Miraikan. Ich hlavná inovácia v dobe návštevy bola polovica expozície zatvorenej, za rovnakú cenu lístka.

Nevadí, demonštrácia 16 rokov starého robota, ktorý kopne do lopty vyvolala v hľadisku plnohodnotné japonské ooooooOOOOOOO

Poobede nás nenapadlo nič lepšie, ako si požičať elektrobajky zo stojanu a ísť sa povoziť po meste — všetko fungovalo až do minúty, kedy sme chceli prejsť mostom do centra. Keďže po chodníku z bezpečnostných dôvodov bajkom ísť nemôžeš, príslušník ťa vybaví dreveným zariadením z budúcnosti, ktoré si pripevníš dvoma suchými zipsami o koleso. Nenasadneš. Bomba!

Japonsko — technologická ikona pokroku tretieho tisícročia

Ale most bol skvelý, 2 km chôdze, nedaj si.

Materiál z Tokia sa pomaly míňa a ja som nespomenul ľudí. Zrejme z dôvodu, že všetci pracujú, alebo do práce práve utekajú. Uteká sa cez prechody na červenú, spí sa v metre a do kancelárie sa chodí zásadne skôr, ako vedúci (veľa šťastia, keď máš šéfa workoholika). Parky sú prázdne, smiech tu rozhodne nie je na dennom poriadku. Taký nepríjemný príklad, čo sa stane so spoločnosťou, keď slovo efektivita a rast postavíš ponad ľudí. Krásnym obrazom budiž nám tento mladý, veľmi efektívny zamestnanec, ktorý dobre vie, že čas sú peniaze.

Áno áno, do múzea inovácie výhradne Teleportom.

Sekcia tenkých budov — Kubova častá otázka v znení “Jak tam můžou vůbec spát? Šikmo nebo co?” nás privádza k skutočnému zamysleniu.. stačí meter šesťdesiat?

No a keď sa v noci ocitneš v Shinjuku, je dosť možné, že si noc ani nevšimneš. S reklamou sa tu nerobia žiadne kompromisy. Ak nesvietiš, nežiješ. Ak blikáš, tak si cool, ale ak ti popritom hrá maximálne zlá hudba — si víťaz.

Diagonálne prechody pre chodcov? Geniálne. Animé grafika všade naokolo? Nie tak celkom.

A keď už v Tokiu nocovať, tak rozhodne v capsule hosteli. Až tam zakúsiš True Japanese Experience. Ja sa na tie dve noci snažím od marca márne zabudnúť, informácie o zážitku podávam preto radšej osobne a vo veľmi malých množstvách. Jakubovi sa naopak, veľmi páčilo.

Bývaj 2 noci v kastlíku s ďaľšími 3788 ľuďmi na poschodí. Na vrátnici odovzdáš všetky veci, dostaneš bežové pyžamko, krém na potretie osobnosti a ideš si dať sprchu po sediačky.

Iba v Japonsku:

  • sa ako reklama na chutné jedlo používa vzorka jedla zaliata do igelitového gélu, ktorý celé jedlo akýmsi spôbom zakonzervuje, čo spôsobí pre zdravého jedinca okamžitú stratu chuti do čohokoľvek.
  • v nožiarstve zoženieš nožík na jabĺčko, rituálne hara-kiri alebo vykostenie manželky
  • sú na obálke magazínov dievčatá? alebo chalani? (vpravo hore)
  • sa v hosteli s tetovaním neubytuješ
  • aj mamka kačica je múdra a má preukážku, zatiaľ čo jej kačence prežívajú záchvaty paniky
  • fajčíš výhradne v kruhu iných fajčiarov
  • prechádza lešenárska trubka Hello Kitty cez hlavu
  • chodíš do chrámu s autom veľkým rovnako, ako chrám
Chaos aj keď vieš, kde si. Veľká pomoc, pretože Google Maps ti napíšu, za koľko peňazí si máš v mašinke kúpiť lístok.

Odchod z Tokia sa niesol v typickom pondelkovom rannom nadievaní do vlaku.

Vo výsledku je Japonsko skvelé! Krásny kultúrny šok v príjemnom slova zmysle.

V True Japanese Experience 2/2 sa cestujeme do Kyota, Hiroshimy, Kanazawe a Nagoye.

V telefóne mi zostali ešte nejaké uponáhľané timelapsy.. tak tu sú