Deň pod Smrekom

 

alebo Kde majú dospeláci schované pastelky

Niektoré lesy sú listnaté, iné ihličnaté, potom zmiešané a niektoré sú dokonca rozprávkové. Jeden z tých čarovných sa nachádza na česko-poľských hraniciach, 30km severne od Liberca.

Ale prečo zrovna tam? Pretože má toto!

Má červenú rozmazanú machuľu? Evidentne áno.

Siahodlhé kilometre trailov určených pre tých, ktorým to šlape. Posuňme sa v čase radšej do zapršanej soboty, kde sa dej začína.


Ako to už s počasím býva, pondelky až piatky sú prevažne slnečného rázu sprevádzané občasným jarným vánkom. Na víkendy teda ostáva počasie viac než mrzké — tento krát sa teplomer šplhá na sympatických sedem a vietor v uzloch za sekundu ani spomínať netreba. Čo spomenúť treba je Martinova tínedžerská Corolla a dobre zoštelovaný bicykel (dôležitejšie ako by som si myslel).

Parkovné sa dnes nevyberá.

Cesta z Prahy do Nového Mesta pod Smrkem nie je dlhá a aj s decentným zablúdením sa dá zvládnuť do 2 hodín. V miestom bikecentre už v tejto marcovej dobe čakajú tvorcovia celého Smrekovského trailu na cykolnávštevy. Tomáš (pán tvorca) ma ochotne posiela na 4 hodinovú štreku. Už na nástupe mi je jasné, že to nebude obyčajné povezenie.

Po múdrych radách ma čaká najskor poľský trail, ktorý sa kľukatí späť do českých luhov a hájov. Nech je ako chce, PL strana je náročná (nie ani tak technicky, ako kondične), pretože donekonečna stúpa bez náznaku odmeny. Nenarobíš nič. Naviac ako na potvoru neviem nájsť ideálny prevod, takže celú cestu len prehadzujem. Jedna píla príde v tomto prípade určite vhod.

Kilometre tohoto.

Česká strana je iná pesnička. Trasa okolo Mědence rozosmeje nahlas — nekonečné kilometre motaníc, doplnené drevenými lávkami a vysypanými klopenkami. V skratke je to pumptrack natiahnutý do lesa.

Cestou stretám posledných dvoch poliakov, ktorí ešte nepracujú v UK.
Tí komentujú Hejnický hřeben slovami: “gora jak petarda, bardzo zimno, idzeme do rumu”.
Nech je ako chce, Hejnický trail je jeden z najzábavnejších, natesnúčko medzi skaly a pritom stále plnou parou. Chutnô jest!
Po tri a pol hodinách prichádza vietor a únava, takže na najbližšej asfaltke zhŕňam zvyšné sily a otáčam do dediny (do ktorej sa dostáva skrz vznikajúcu megafujavicu nie úplne jednoducho). Na záver rozhovor a horúci čaj v bikecentre. Vidno, že miestnych to baví, čo je dobre.

 

Je tam tma. A je jej veľa.


Pridám zopár dobrých rád (ako inak)

  • ako v každej prírode, aj v tejto môže začať pršať a k dedinským verandičkám je to ďaleko. Parazól nutnosť! (iné formy vodeodolného ošatenia sú tiež vítané);
  • v určitých úsekoch je tma aj za bieleho dňa — časový rozvrh môže padnúť vhod;
  • je dobré sa pred odchodom zastaviť v bikecentre a povedať, že kam a na koľko;
  • nepremokavé tretry sú skvelý spoločník, tenisky nono;
  • dobre zoservisovaný bajk — pretože zastavovať každých 150 metrov, pre klingajúci pedál je pruda;
  • smrekový les je voňavý, takže to rozhodne nebude vhodné miesto na dovolenku s ofresiofobikom.

Na záver pastelky. Presne takto na kôpke majú uložené farbičky dospeláci.

Záber na peračník jednoho z miestnych drevorubačov. Zrejme rád kreslí krvavé obrázky.. alebo semafóry.

Singltrek pod Smrkem treba ísť, je skvelý!

Web: http://www.singltrekpodsmrkem.cz/